Choď na obsah Choď na menu
Reklama
Reklama
 


Tance univerzálneho mieru-článok Ivany Bánovej z časopisu Wellness

15. 2. 2008

 

 

 Ivana Bánová, časopis Wellness

 

Tance univerzálneho mieru

      Ľudstvo spravilo pokrok v mnohých oblastiach, ale napriek tomu sa mu jednu vec nepodarilo dosiahnuť – mier.  Toto slovo sa však bývalému režimu podarilo dostatočne silno sprofanovať. Aj preto sa radšej Tance univerzálneho mieru nazývajú v Čechách Mantrickými tancami dávnych tradícií.

       Kombinácia posvätných spevov jednotlivých duchovných smerov a jednoduchých kruhových tancov navodzuje v ľuďoch pocit spolupatričnosti, jednoty a vnútorného mieru. A cez vnútorný mier vedie cesta k mieru na celom svete, ako si to predstavoval duchovný otec Tancov univerzálneho mieru, Samuel Lewis.

      Tanec je jednou z možností, ako nechať prehovoriť svoju dušu. Umožňuje vrátiť sa k sebe, nájsť svoj stred, vyjsť z neho a otvoriť sa ostatným. Spája telo s dušou, ktoré násilne oddeľujeme. Pre našich predkov bol tanec prirodzenou súčasťou života. Aj napriek tomu, že ťažko pracovali a žili skromne, ich folklór bol radostný, plný energie. Ospevovali lásku, krásu, prírodu. Netrpeli depresiami a nezomierali na infarkt. Tancom a spevom vyjadrovali emócie od radosti po žiaľ. Dokonca niekde hnev a nepriateľstvo transformovali do rituálnych bojových tancov, ktoré umožňovali vyjadriť konflikt vo fiktívnej podobe. Tanec a spev boli vo všetkých kultúrach súčasťou ceremónií a sezónnych osláv, prechodových rituálov i modlitieb. Prostredníctvom nich ľudia hľadali mystické spojenie s tým, čo ich presahuje, s transcendentnom.

       V posvätných textoch si celé pokolenia odovzdávali duchovnú skúsenosť. Na to nadviazal v šesťdesiatych rokoch minulého storočia Samuel Lewis, ktorý „stvoril“ prvých päťdesiat Tancov univerzálneho mieru.

 

 

Sam Lewis

 

     Pôvodcom Tancov univerzálneho mieru bol mystik a duchovný učiteľ Samuel L. Lewis, ktorý zomrel v roku 1971. Pochádzal z bohatej rodiny, spojenej s Rotschildovcami a Strausovcami (áno, s tými, čo dodali svetu levisky). Lenže rodina svojho podivného syna, ktorý sa nezaujímal o podnikanie, vydedila. Stal sa teda záhradníkom a celý život zasvätil vnútornému štúdiu rôznych duchovných ciest. Usiloval sa nájsť, čo ich spája, pretože túžil, aby sa ľudia prestali nenávidieť pre iné náboženské zmýšľanie. Venoval sa kabale, kresťanskej mystike, zenovému budhizmu, mal hinduistického učiteľa a dosiahol aj najvyšší stupeň sufijského zasvätenia. Jeho sufijský učiteľ Hazrat Inayat Khan založil tradíciu univerzálnej bohoslužby, pri ktorej sa čítajú slová zo šiestich hlavných svetových náboženstiev.

      Samuela Lewisa inšpirovala aj tanečnica Ruth St. Denis, ktorá tancom stvárňovala bohyne a svätých rôznych náboženských smerov, a často mu hovorila o pocitoch, ktoré pri takýchto tancoch zažívala – cítila sa totiž sama ako bohyňa. Chcela, aby takéto pocity pri tanci mohli zažívať aj ostatní ľudia. Napokon vraj mal Sam Lewis vnuknutia pohybov a melódií ku slovám z rôznych duchovných tradícií.

       Dovtedy žil introvertným životom, nemal hudobný sluch, nikdy netancoval, ale krátko pred dovŕšením sedemdesiatich rokov sa rozhodol počúvnuť svoj vnútorný hlas a preniesť pohyby a posvätné spevy do života. Až neskôr ich nazval Tancami univerzálneho mieru, ktoré sa pod značkou Dances of Universal Peace rozšírili do celého sveta.

      Najprv tancoval s niekoľkými známymi vo svojom byte alebo v záhrade, na sklonku života však učil tancovať tisíce ľudí v parkoch San Francisca. Bolo to obdobie hnutia hippies, experimentovania s drogami a veľkých mierových protestov proti vojne vo Vietname. Sam Lewis si uvedomil, že tanec môže mladým ľuďom priniesť extázu  a radosť do života namiesto drog, ktoré ničia fyzické i psychické telo. A tak často tancoval aj s hippies. Postupne vytvoril päťdesiat rôznych tancov, ktoré sa aj po jeho smrti stále rozrastajú a obohacujú o tance z ďalších kútov sveta.

       V súčasnosti je ich asi päťsto. Jeho žiak Neil Douglas-Klotz o ňom povedal: „Sam si uvedomoval, že spievaním mantier a posvätných slov môžeme zažívať mier vo svojom vnútri a potom ho šíriť okolo seba. Čím viac ľudí to robí, tým skôr môže svetový mier prísť. Táto zdanlivá utópia je zakotvená v jeho ezoterickom učení. Zdá sa, že to, čo môže urobiť jednotlivec, je nevýznamné z hľadiska svetovej úrovne. Ale výraz ľudského tvorivého impulzu môže byť natoľko v harmónii s božským zámerom, že sa stane súčasťou väčšieho prúdu, energie, ktorá mu dá silu...“

       Sam Lewis už nestihol uskutočniť svoj sen – spievať Otčenáš v aramejskom jazyku. Tento sen uskutočnil až jeho žiak Douglas-Klotz, autor knihy Aramejský Otčenáš.

 

 

 

Ako tance vyzerajú

 

      Tance univerzálneho mieru sú veľmi jednoduché. Nejde o podávanie športového výkonu ani o predvádzanie originálnych tanečných kreácií na obdiv publika. Podstatou sú posvätné texty v pôvodných jazykoch jednotlivých kultúr s jednoduchou melódiou a jednoduchými krokmi, ktoré sa stále opakujú ako mantry. Čím častejšie sa tieto texty opakujú, tým hlbšie môžeme preniknúť do ich podstaty. Spieva sa o prostých, no zároveň povznášajúcich veciach, ako je láska, priateľstvo, oslava prírody, dobra a všetkých ľudských bytostí.

       Podstatné pre tieto tance je, že sa tancujú v kruhu. Kruh predstavuje jednotu a umožňuje hlboké ľudské spojenie. Aj slovenské tance sú kruhové. Karička je odvodená od kariky, čo je kruh. Ľudia sa pri tanci držia za ruky a hľadia si do očí, občas sa žehnajú, hladkajú, objímajú, podávajú si ruky. Vo svete, ktorý preferuje individualizmus, je pocit spolupatričnosti liečivým elixírom na izoláciu a osamelosť. Často chodíme okolo seba a dívame sa všetkými smermi, len nie do očí.

       Blízkosť ostatných ľudí nás znepokojuje a zbavuje istoty, pretože sme si od nej odvykli. Viac času trávime s počítačmi a s televízormi, ako pri zdieľaní spoločných pocitov. V začiatkoch je preto pre mnohých účastníkov Tancov univerzálneho mieru dosť ťažké dívať sa druhým do očí, dopriať si ich blízkosť. V kruhu však panuje atmosféra bezpečia, nikto za nič nikoho neodsudzuje ani nehodnotí.

       „Nejeden človek na začiatku plače, ale nakoniec sa smeje od šťastia. Je to preto, že konečne dovolil duši, aby sa prejavila,“ hovorí Blanka Puškárová. „Raz som tancovala s jedným sedemdesiatročným Holanďanom a zrazu mi vyhŕkli slzy. Precítila som, ako tých starých ľudí odsúvame, ako sú vyčlenení, pritom sú to také isté bytosti ako my, len majú iné telo, ale aj oni chcú lásku... Teraz sme všetci takí individualizovaní, kruh ľudského spoločenstva sa roztrhol, jednotlivé časti sa rozkotúľali a sú nešťastné, lebo sú samy. Preto je tancovanie v kruhu obrovským zážitkom, pri ktorom akoby sa roztratené časti opäť pospájali do jedného zmysluplného celku.“

      Nejde však o extatické stavy a odtŕhanie sa od reality tohto sveta, ale o to, dať energiu tanca do tela, aby sa liečilo. Na konci každého tanca sa stojí v tichu, aby každý strávil svoje vnútorné pocity a energiu tanca.

 

Všetci sú vítaní

 

Tance univerzálneho mieru môže tancovať kresťan, žid, hinduista, budhista, moslim, ateista, súčasťou tanečnej kolekcie sú aj tance indiánske, keltské, pohanské či tance rôznych prírodných národov. Nedávno napríklad pribudol aj ruský tanec na slová piesne Pusť vsegdá búdet sólnce...(Nech bude vždy slnko...) „Raz možno aj nejaký slovenský tanec naučíme tancovať celý svet,“ dúfa Blanka.

Keďže tieto tance nie sú fyzicky náročné, môžu ich tancovať aj telesne postihnutí a vozičkári. V zahraničí sa využívajú aj vo výchovných ústavoch pre mládež, vo väzniciach, v školách, pri práci s bezdomovcami, alkoholikmi, drogovo závislými, v domovoch dôchodcov, na ekumenických bohoslužbách a na jednej pôrodníckej klinike v Nemecku dokonca takýmto tancom vítajú príchod dieťaťa na svet. Tance univerzálneho mieru možno vrelo odporučiť starším ľuďom, pre ktorých je na Slovensku málo možností na rozumné využitie voľného času. Netreba sa pritom báť, že človek tancovať a spievať nevie. Stačí si vziať k srdcu africké príslovie: „Ak vieš chodiť, vieš tancovať, ak vieš hovoriť, vieš spievať.“ „Naša civilizácia nás núti, aby sme boli najúspešnejší, najkrajší, robili všetko najlepšie, stále sa vnútorne kontrolujeme a porovnávame s ostatnými. Pri týchto tancoch je každý vítaný, nikto nikoho nehodnotí, nejde o to, aby tam niekto žiaril, bol úžasný, každý do kruhu prinesie svoju energiu a tým všetkých obohatí,“ vysvetľuje Blanka.

 

 

 

Nie je tanec ako tanec

 

      Ale netreba chodiť za prísloviami až do Afriky, stačí si spomenúť na našich predkov, na bohatstvo slovenských ľudových piesní a tancov. „V mentalite Slovanov je spontánne zažívanie tanca. Mali by sme si vážiť poklady našich predkov, ktoré nám zanechali v ľudovej kultúre. Človek si to začne vážiť až vtedy, keď o to príde. Teraz v každej krajine, vrátane Slovenska, znejú z rádia tie isté piesne. Ak niekam idete na dovolenku, pomaly nemáte šancu spoznať pôvodnú kultúru.“

      Je paradoxné, že my, civilizovaní ľudia, budeme radšej sedieť a dívať sa, ako tancuje niekto iný na televíznej obrazovke. Dedinských zábav s ľudovou hudbou je čoraz menej, ustupujú príležitostným plesom a diskotékam s nervy drásajúcou hudbou. Mladí ľudia tu takisto hľadajú pocit spolupatričnosti a zmenené stavy vedomia, ale na zlej pôde. Mnohé popstar spievajú o hnuse, zabíjaní, nenávisti a hoci sú texty v cudzom jazyku, aj tak môžu človeka zasiahnuť svojou negatívnou energiou.

      „Sú vibrácie, ktoré nás ničia a sú také, ktoré nám dodávajú energiu – na diskotéke sa púšťa hudba, ktorá ubíja dušu,“ myslí si Blanka. „Duša sa tam nerozvíja, naopak dostáva veľa negativizmu – čo je síce v istom veku pre dospievajúcich príznačné a možno aj potrebné, ale bolo by smutné, keby pri tom ostali celý život, lebo je to zničujúce.“

      Tance univerzálneho mieru chcú dať ľuďom pravý opak. Je celkom iné, ak tancujeme na slová Aramejského Otčenáša: „Tvoje meno, Tvoj zvuk nami môže pohnúť, ak naladíme svoje srdcia ako nástroje na jeho tón.“ Je to akoby sme sa chceli priblížiť nebu.

      Človek nemôže dávať ostatným šťastie, pokiaľ sám nie je šťastný. Lenže to šťastie nám nikto nedodá zvonka, treba ho hľadať v sebe. Potenciál v sebe máme, lebo duša sa chce radovať, chce tvoriť, spievať, tancovať, recitovať... Pre dušu sú takéto pozitívne zážitky potravou, kým negatívne zážitky sú otravou. Každý sa môže slobodne rozhodnúť, či bude svoju dušu vyživovať či otravovať. Aj ja som sa rozhodla. Konečne som našla to, čo chcem robiť. Prestala som myslieť na negatívne stránky života, otvorila som sa tomu pozitívnemu –  a teraz prichádzajú ku mne veci, ktoré sú radostné a ja ich posielam ďalej do kruhu."

 

 

 
Reklama

Komentáre

Pridať komentár

Prehľad komentárov

Zatiaľ nebol vložený žiadny komentár.